Bloody lady

Povesť o Ctiborovi

Ctibor odpočíval raz na poľovačke s družinou vazalov, s honcami a psami práve na náprotivnej strane brala, ktoré čnelo z húšťavy vtedy ešte celkom holé, nevyužité a bezcenné. Každý sa usiloval ako len vedel rozveseliť pána žartmi a lichôtkami, no ani jeden s toľkým úspechom ako dvorný blázon Becko, ktorého vtipkovanie odplašilo jeho prísnu vážnosť. Tu so zriedkavým úsmevom dobrotivosti na tvári bol ochotný každému splniť jeho želanie. Keď došiel rad na blázna, ten vyslovil želanie, aby pán na náprotivnom brale dal postaviť hrad a daroval mu ho. Dvorania sa nahlas rozosmiali nad nezmyselnou a nesplniteľnou prosbou. No smiech im zmeravel na tvári, keď Ctibor hromovým hlasom prisľubil prosbe vyhovieť, lebo nepoznal slovo "nemožné". Do roka odbavoval pán prvú hostinu na novom hrade, ktorý svojou nádherou mohol súperť s hociktorým hradom v kráľovstve. Keďže bol hrad z mnohých stránok príjemný a úplne bezpečný, zvolil si ho Ctibor za sídlo, aj keď bol pomenovaný podľa blázna, ktorého bohato odškodnil. Na tomto hrade, ktorý sa stal dejiskom mnohých slávností a radovánok, stihla surového a ukrutného Ctibora aj osudná skaza, keď došiel až k miestu, kde pomstiaci sa osud vpísal smrtiace slová "ďalej už ani krok!" Svoju náklonnosť nevenoval ani žene, ani dieťaťu ale poľovníckemu psovi nevšednej krásy a šikovnosti. Raz práve obedoval, keď vošiel do siene jeho miláčik s rozdrúzganou labou, krívajúci a zavýjajúci. Prítomní stŕpli od zdesenia, keď zúrivec začal vyčínať, chrliac strašné hrozby na hlavu privedeného páchateľa, starého otroka, ktorý sa bol vonku len horko-ťažko ubránil útoku rozmaznaného a zlomyseľného zvieraťa. No nezapôsobilo ospravedlnenie, prosby ani dlhoročná vernosť. Ctibor rozkázal nešťastníka zhodiť z najstrmšej steny brala a vysmieval sa mu, keď ho v smrteľnej hrôze na okraji priepasti volal do roka a do dňa pred súdnu stolicu najvyššieho sudcu. Na zločin sa pozabudlo, hry, spev a hurhaj zabávajúcich sa hostí ozývali sa v komnatách a nik si nespomenul, že od onej vraždy uplynul práve rok. Tu sa dal vínom omámený Ctibor odviesť do svojho obľúbeného tienistého zákutia v záhrade kde často odpočíval. Len čo tyran zaspal, prikradla sa k nemu vretenica - zvyčajný nástroj bohyne Nemesis vo všetkých bájach a rýchlo sa cez oko prehrýzla k mozgu svojej obete. Neznesiteľná bolesť hnala Ctibora v divom šialenstve z miesta na miesto, až sa dostal na vrchol brala, zrazu do krvava rozžiareného, pred rokom takto sfarbeného krvou sluhovou, odkiaľ sa zúrivec zrútil do priepasti a rozdrúzgal. Jeho manželka Dobrochna chcela skočiť za ním a keď jej v tom sluhovia zabránili, prebodla sa dýkou.
Povesť je prevzatá z Knihy Alojza Medňanského "Malebná cesta dolu Váhom" ,ktorá vyšla v r. 1826. V iných verziách povesti sa stal obeťou Ctiborovej zúrivosti dvorný blázon Becko.

Ctibor

Ctibor pochádzal z významného poľského rodu Ostoja. Narodil sa v roku 1347. Oddane slúžil uhorskému kráľovi Ľudovítovi Veľkému, ktorý bol v roku 1370 korunovaný aj za poľského kráľa. V tom istom roku prišiel Ctibor do Uhorska a po kráľovom boku sa zúčastňoval na vojne proti Benátkam. Ľudovít Veľký zomrel v roku 1382 a Ctibor sa stal hlavnou oporou jeho vdovy - kráľovnej Alžbety, ktorá bola pôvodom z Dalmácie. Uhorský snem v roku 1382 vyvolil za kráľovnú staršiu dcéru Ľudovíta - Máriu. Kráľovnú Máriu a jej matku Alžbetu zajali a uväznili tamojší povstalci pri ich ceste do Dalmácie v roku 1386. Proti povstalcom sa v roku 1387 vypravil Žigmund. Povstalci však pohrozili, že v prípade útoku kráľovné zaškrtia. O tom, že Alžbetu zaškrtili už v decembri 1386 Žigmund nevedel a aby neriskoval ich životy, z výpravy sa vrátil. O ich vyslobodenie sa pokúsil Ctibor, ale povstalci ho zajali a uväznili v Novigrade. Napriek väzeniu a mučeniu sa Ctiborovi podarilo tajne sa spojiť s benátskym vojenským veliteľom Barbadicom, ktorý mu pomohol dostať sa z väzenia. 4. júna 1387 Ctibor vyslobodil kráľovnú Máriu a únoscov prísne potrestal. Potom sa dal do služieb Žigmunda Luxemburského, ktorého uhorské stavy 31.3. 1387 zvolili za Máriinho spolukráľa. Za toto dobrodružstvo odmenil Žigmund Ctibora Čachtickým panstvom : "...pre vykúpenie spomenutej pani Márie - kráľovnej od Jána , syna Petra Horwáta a brata Jánovho, Jána de Palizna dostal sa do väzenia a stráchajúc sa o neho, lebo v zajatí bol tak hrozne mučený, že to jeho telo sotva vydržalo, dávam mu hrad náš Čachtice sa nazývajúci v župe Nitrianskej jestvujúci s mestečkom podobne Čachtice sa volajúci pod tým hradom ležiaci aj s mýtom a podľa obyčaje na večné časy aj s priľahlými dedinami ..." tak to písal Žigmund v Budíne v roku 1392.
Žigmund Ctibora zahrnul svojou priazňou. Ctibor mu veľa ráz preukázal svoju vernosť s nasadením života a kráľ mu osobitne dôveroval. Ctibor bol jeho osobným poradcom a mal väčšiu právomoc ako palatín a krajinský sudca dovedna. V roku 1388 sa stal bratislavským županom. Súčasne dostal Beckov, Nové Mesto nad Váhom a niekoľko ďalších dedín. V roku 1392 dostal Čachtice a iné panstvá. V roku 1396 sa zúčastnil na bitke proti Turkom. V rokoch 1395 - 1401 zastával hodnosť sedmohradského vojvodu. V tomto postavení získal pre uhorskú korunu Valašsko. Bol na vrchole svojej moci. Titulovali ho "pán Váhu". Používal predikát "z Beckova". Bol pánom na 15 hradoch a patrili mu panstvá s viac než 300 obcami. Z Beckova urobil honosné sídlo, hodné najmocnejšieho uhorského oligarchu tých čias. Hrad za jeho éry prežíval vrcholnú éru rozkvetu. Ctibor pozval z Benátok staviteľov, kamenárov a maliarov, ktorí uskutočnili grandióznu prestavbu hradného komplexu. Umenie talianskych majstrov sa prejavilo na každom objekte. Prepychové sídlo zodpovedalo potrebám najmocnejšieho veľmoža krajiny. Ctiborova manželka Dobrochna bola tiež poľského pôvodu. Ctibor mal s ňou dve deti : syna Ctibora a dcéru Jachmu. Vojvoda Ctibor zomrel údajne na následky prechladnutia z poľovačky v roku 1414 ako 67 ročný. Pochovaný je v Krakove. Majetok zdedil jeho syn Ctibor II, ktorý zomrel mladý bez mužských potomkov.